Úvod » PRÍBEHY, ROMÁNY » Strom na konci ulice


        

Strom na konci ulice

Štefan Kuzma

akcia

skladom

 

Číslo produktu: K095
EAN kód: 9788081541285
bežná cena 10,90 €
naša cena bez DPH: 4,55 €
naša cena s DPH (10 %):
5,00 €

do košíka:
  ks  

Autor v krátkom časovom úseku vykresľuje vzrušujúce udalosti v živote rodiny, ktorej sa dotkla mocná korupčná mašinéria. Motív stromu na konci ulice vnáša do deja symbolický náboj. Strom s koreňmi v zemi a korunou nad ňou. Život, ktorého sa dotkla smrť. Pre korupciu aj násilná. Hrdinovia románu sa začnú zaoberať otázkou, či pripraviť o život iného človeka. Dokážu to? Hociktorý z nich? Ako sa koruna stromu môže odpútať od jeho koreňov?

 

Rozmery: 135x200 mm,

Počet strán: 320,

Pevná väzba,

Váha: 0,403 kg

 

RECENZIE:

 

Stratený človek v osídlach moci a korupcie

 

     Štefan Kuzma (1952) vstúpil do literatúry vo vyzretom veku.  Skoro šesťdesiat rokov najprv zapisoval všetko nažité do seba a v tichosti hľadal správne slová na vyjadrenie podstatného. Zdá sa, že dlhé mlčanie nielen pomáha zvažovať a brúsiť slová, ale myslením postupne odkryté  nalieha na odovzdanie ostatným. Tak dozrel čas a postupne vychádzali básne v zbierkach Mlčanie nepokoja(Perfekt, 2009),Prienik do ticha(Perfekt, 2010),Blázniví anjeli(Trio, 2012),Posúvanie hrany(Trio, 2013),Krehká bublina(Trio, 2013), prelet (Georg, 2015), do zbla (Georg, 2015) či tvár (ne)videného(Trio, 2015). Popri poézii však priniesol pre čitateľov aj romány Piaty západ slnka (Trio, 2012), Stratený boh (Trio, 2012), Intimita zla (Trio, 2012) a Strom na konci ulice (Georg, 2015).

 

     Najnovší román Štefana Kuzmu Strom na konci ulice potvrdzuje, že literatúra má potenciál aj na Slovensku i v dobe elektronickej ponúknuť nielen pútavý príbeh, ale odkryť aj širšie spoločenské a politické pozadie. Odkryť tak, že vyvoláva priestor pre katarziu. Dobre zvládnutý príbeh románu má schopnosť obsiahnuť a naznačiť základný problém spoločnosti, ktorý negatívne ovplyvňuje realitu nielen v domácich pomeroch, ale dotýka sa širšieho európskeho kontextu. Vystavaný pritom nie je na ťažkej filozofii, pričom myslenie podnecuje a nepreferuje ani zdĺhavé vnútorné monológy, no psychológiu a hĺbku postáv dokonale vykresľuje. Dejová línia má spád a až do konca ponecháva nečakané rozuzlenie príbehu. Rozvetvuje sa, čím vytvára priestor pre viac rovín vnímania, no nie do tej miery, aby čitateľ stratil niť. S ňou si nesie i balansovanie autora a príbehu medzi dobrom a zlom, bez mentorovania či naznačovania jediného správneho riešenia. Za všetkým je tušenie a hľadanie harmónie ľudského bytia. No niet kam uniknúť pred realitou. Ťažkosti, blúdenia a omyly sa nezakrývajú. Ani hranice o obmedzenia. Postupne sa pred čitateľom odkrýva mapa spoločnosti v jej rôznych vrstvách, až je hmatateľne totožná s tou, v ktorej žijeme. Už po prvých vetách románu sú  nám kontúry deja, súvislostí a prostredie akési – až priveľmi – povedomé. Nie, nejde o román, ktorý sme už niekde čítali. Ide o spoločnosť, vzťahy a pomery, v ktorých žijeme. Tie sú však nielen dôsledkom správania tých hore, ale sme v nich zapletení aj my, svojím presvedčením, správaním a konaním. Román je tak nielen zrkadlom politických a spoločenských, ale i myšlienkových a duchovných pomerov. Je o viere doby, nie tej deklarovanej či tej, ktorú by sme chceli mať, ale tej, ktorú praktizujeme v živote. To, čomu sme podriadili svoje myslenie a konanie. Niet jednoznačne dobrých a zlých. Všetci vstúpili do sveta, a každý v určitom okamihu zradil ideál. O to bolestnejšie pociťujeme nespravodlivosť a podvody. Podvedome tušíme svoj nepatrný podiel. A tak hľadáme riešenia. Tie radikálne, ale i tie intelektuálne – no keď si pre „dobro“ zdôvodníme nami použité prostriedky, oveľa intenzívnejšie zamotávajú človeka do osídiel neporozumenia a zla. Pomsta, krajná hranica života bez viery, nie je očistná, je rakovinou, na ktorú umiera i hlavný hrdina románu Elo. Rakovinou, ktorá nemá počiatok v rozhodnutí pomstiť sa, ale oveľa skôr. V momente, keď človek prepadol presvedčeniu o vlastnej pravde, o spravodlivosti, ktorú chce presadiť na úkor iných, v okamihu pretrhnutia spojenia s ostatnými sa stráca. Najprv v sebe, potom vo svete a v ošiali rýchleho zbohatnutia. Nakoniec v osídlach moci.

 

Až prehliadneme, že sme súčasťou systému, kde „korupciu už niekto povýšil na systém, na logicky zdôvodnené podielnictvo na zisku pre najtichších spoločníkov...“ (s. 80)

 

     Pri čítaní knihy nám je akosi úplne samozrejmé, že celé je to v réžii podnikateľov, predsedu najvyššieho súdu, prokurátorov a ministrov. Tak samozrejmé, až je to skutočné. Privatizácia, tendre, podvody, vraždy, korupcia, ale aj boj so zákernou chorobou. Na rozdiel od čítania či sledovania v médiách však tieto skutočnosti neprekryje iná správa, iná realita či reklama. Strom na konci ulice je  o našej ulici, o našej spoločnosti. A pokiaľ si to nevšimneme, pokiaľ s tým nič neurobíme, zmizne aj ten strom, s ním aj my a domov so stromom spojený. „Byť súčasťou ulice s dušou, znamená navždy vedieť, kam človek patrí. Elo to vedel, stal sa dužinou stromu na konci ulice...“ (str. 203)

 

Nejde však len o strom ako taký. Strom je  symbol, ktorý našu kultúru sprevádza od počiatkov. Tam, kde sú prvoradé záujmy materiálne, sebecké a iba súkromné, kde  ide iba o peniaze, prestáva život hrať svoju rolu. Tam miznú nielen stromy, ale i ľudia do zabudnutia.

 

     Štefan Kuzma vstupuje do vnútra bytia a jeho román tne do živého, otvára oči chápaniu vlastného bytia.  Otvára oči, niekedy cez bolesť či tvrdým pomenovaním reality, nie preto aby sme na ňu rezignovali, ale aby sme sa ju každý na vlastnej ulici pokúsili meniť. Na začiatok stačí mať úctu k stromu, ku kultúre, k ľuďom, čo vďaka nej ešte žijú.

 

Pavol Tomašovič

 

Literárny týždenník (dvojčíslo 39 – 40) 18. novembra 2015

 

 

STROM NA KONCI ULICE

Štefan Kuzma

Na konci slepej ulice stojí strom. Zdá sa, že tento orech nie je ničím dôležitý, pretože všetko podstatné sa odohráva na ulici, v dome, kde žije, presnejšie: umiera Elo. Odtiaľ vedú rozprávačské nitky ďaleko v priestore i v čase, ale aj hlboko do rodiny, ľudí a spoločnosti. Príbeh zo súčasnosti je príjemne náročným čítaním, vytvára tlak na morálne vedomie čitateľa bez toho, aby čo len chvíľku moralizoval. Zároveň toto dielo prekračuje hodnotový rámec dnešnej slovenskej prózy, v ktorej sú pozitívne hodnotené buď knihy so zložitou úvahovosťou, alebo na druhej strane knihy spontánne odkrývajúce väzbu na región. Štefan Kuzma stavia svoju epiku do priestoru politicko-spoločenského a existenciálneho románu s dôležitým duchovným rozmerom. Nezaujímajú ho parciálne alebo epizódne problémy, jeho rozprávanie smeruje k jadru všeobecnejšieho problému, a tým je stav Slovenska i sveta! Takto to znie trošku hurá, ale autor dokáže byť zarážajúco presvedčivý. Elo zomiera na rakovinu – tento úspešný podnikateľ rozpredal firmy, ktoré žili aj z podvodov na štátnych zákazkách. Tie riadia neviditeľnou mašinériou predseda najvyššieho súdu, prokurátor a minister. Títo ľudia dostanú žlté obálky s výzvou, aby priznali svoje podvody, inak o pár dní zomrú – v románe nemajú mená, lebo kto z nás v bežnom živote im vie prísť na meno? A ak aj vie, tak... Sú však len časťou globálnej politickej hydry (s. 142), ktorá devastuje všetko, čo by sme nazvali spravodlivé, pravdivé a pozitívne. Elo pri jednom z ďalších tendrov odmietne spolupracovať na odlievaní miliónov do súkromných rúk (aj do svojich) – a jeho brat Dan na to doplatí po výbuchu auta. Rodina sa rúca: otec právnik Viliam po rekapitulovaní celoživotných aktivít naráža na ich odvrátenú stranu, na to, že aj on je súčasťou čohosi zlého, matka Kristína sa zblázni – bigotnou kresťanskou mysľou sa odsudzuje za svoj životný hriech. A zostávajúci Elov brat, idealista Ron, ktorý neznáša biznis, akoby sa takisto vzdal dobra, ktoré konal ako lekár v Afrike a dá prednosť svojej láske Angele. Lenže Elo sa rozhodne hľadať, čo je za všetkými podvodmi, ktoré mu vlastne zobrali brata – a stretáva experta na IT Patrika a dôležité informácie sa začínajú množiť. To je zlomový bod, ktorým autor s akupresúrnou istotou zatlačil na bolestivé miesto našej civilizácie. Ako sa píše v románe, svet sa mení, a aj my cítime, že sa niečo deje, že staré praktiky riadenia štátu a ekonomiky neobstoja, nie sú ďalej udržateľné: tej špiny je už jednoducho veľmi veľa. Zlo je také evidentné –  a sú v ňom ponorení všetci: Elo, Dan, Viliam, Kristína, minister atď. – že sa v Elovi obracia proti sebe, lenže ten už tesne pred smrťou nedokáže spravodlivo uzavrieť príbeh. V celom tom labyrinte zla a korupcie musí urobiť poriadok niekto dobrý (alebo ak už teda nie, aspoň má k dobru bližšie), inak sa to predsa nedá: a to je Ron. Lenže tým by sa stal takisto zlým... Pointa, akú nachystal Kuzma na záver, je veľmi spektakulárna!

S podobne odvážnym a takto zvládnutým príbehom tragickej dilemy zla a dobra som sa v našej próze nestretol. Zlo tu figuruje ako sám zdroj fungovania spoločnosti a dobro ako cesta k smrti – tá ale nemusí v konečnom dôsledku znamenať prehru. Morálna a politická vrstva prebieha súbežne s motívom osobnej drámy, umierania Ela – umiera počas celého príbehu, jeho úvahy majú psychologickú uveriteľnosť a filozofickú hĺbku. Navyše Kuzmove štýlové podanie príbehu s lyrickými asociačnými prepojeniami je mimoriadne elegantné. Kuzma vie, že dnes nemôže písať o veľkých veciach schematicky, lebo by to vyznelo smiešne a naivne, preto sa dnes zväčša píše o malých a privátnych veciach, ktoré môžu vyznieť ako veľké. Lenže tento autor to zvládol presne opačne: veľkým veciam priznal ich veľkosť bez toho, aby vyzeral ako pripečený romantik. A zrazu mi to pripadá esteticky adekvátne a prirodzené, zároveň jedinečné! Autor, ktorý debutoval v roku 2009 na prahu šesťdesiatky nám ukazuje inú dimenziu literatúry, ktorá by mala byť povšimnutá. Rovnako ako strom na konci ulice, kde sa všetko odohráva, lebo hoci len stojí a nič, človek v ňom môže vidieť oveľa viac...

Radoslav Matejov

Vyšlo v Knižnej revue č. 23 z 18. 11. 2015